Staraj sa o seba, aby si sa mohol starať o iných...

To bolo jedno z viacerých posolstiev, ktoré doktor Carlos Chiclana Actis odovzdal duchovným vodcom, kňazom, kresťanským koučom...

Hovoril o rizikách, ktorým čelia osoby v týchto profesiách ako aj o tom, že emocionálna regulácia je nevyhnutnosťou. Medzi stratégiami emocionálnej regulácie spomenul napr. formáciu, hľadanie odpovedí na otázky: čo ma viedlo k tomu, čo robím, prečo to robím, s akým cieľom, pre koho, čo dáva zmysel tejto mojej práci a iné.

Predstavil kompetencie, ktoré by mal mať dobrý sprievodca a pozval prítomných k zamysleniu, ktoré z nich by chceli zaviesť do vlastného života.

 

V časti určenej pre rodičov doktor Chiclana a doktorka psychológie María Martin Vivar povzbudili rodičov byť pre deti nielen "domovom", ale aj "trampolínou".

Zdôraznili potrebu emocionálnej blízkosti voči deťom, schopnosť vedieť počúvať a nie vždy vyjadriť svoj názor, pochopiť čo cítia a neumenšovať ich prežívanie, byť citlivý k ich potrebám a hľadať chvíle vzájomných stretnutí. Poukázali na rozdiel medzi výzvou: "Musíme sa porozprávať“ a „Potrebujem vedieť, ako sa cítiš“.

​

Odporučili rodičom učiť deti vedieť slobodne vyjadrovať svoje pocity a myšlienky, bez obavy z posudzovania a bagatelizovania.

Rodičia by mali byť zároveň prvými, ktorí otvorene vyjadria svoje pocity, túžby a obavy.

V čase dospievania je dôležité vedieť počúvať, a namiesto kázania prinášať napr. príbehy, ktoré dospievajúcich prinútia premýšľať. Tiež neignorovať ich otázky, ani neodkladať odpovede na neurčito. Zároveň vedieť dôverovať, umožniť prevziať zodpovednosť, a pritom byť vždy nablízku.

​

V neposlednom rade dávať príklad, žiť v súlade s hodnotami, ktoré chceme, aby boli osvojené. Dospievajúci chcú vidieť vzor, ktorý môžu nasledovať.